Vysoké Tatry - pýcha Slovenska
Tatry (poľ. Tatry) sú krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti. Nachádzajú v severnej časti Slovenskej Republiky na hranici s Poľskom, pričom väčšia časť - 3/4 územia Tatier ležia na Slovensku. Sú najvyšším pohorím celého karpatského oblúka s 25 štítmi vyššími než 2 500 m n.m. Ten ešte zvýrazňuje fakt, že sú po obvode lemované kotlinami.
Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov, ktoré rozčlenili pohorie na viacero rázcoch a rozoklaných chrbtov. Územie Tatier patrí k úmoriu Čierneho mora (rieka Váh) a Baltického mora (Dunajec a Poprad).
Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 80 km a ťahá sa od Hutianskeho sedla (905 m) na západe po Zdiarske sedlo na východe (1081 m). Jeho najzápadnejším vrcholom je Sivy Vrch (1805 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m), z ktorého je vidieť až do Poľska, či panorámu Troch korún v Pieninách. Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy. Na juh smeruje päť hlavných rázsoch, na sever len dve.
Dňa 19. novembra 2004 zasiahla Tatry víchrica o rýchlosti 165 až 227 km/h, ktorá vyvrátila rozsiahle územia lesa od Podbanského po Tatranskú kotlinu o rozlohe asi 100 ha a bola najväčšou katastrofou v Tatrách od roku 1936. Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, je teda chladné a vlhké, pričom je výrazne ovplyvnené členitosťou reliéfu. Snehová pokrývka v oblasť pretrváva 180 (v údoliach) až 250 (v najvyšších oblastiach) dní v roku. Miestami sa najmä na tienistých severných svahoch a žľaboch udržuje sneh po celý rok. Vo vyšších polohách dosahuje vrstva snehu hrúbky bežne 100 - 150 cm. V členitom teréne preto dochádza k častým zosuvom lavín. K najvýdatnejším zrážkam dochádza v dôsledku prevládajúcich západných vetrov na západných a severných svahoch.
Pre Tatry je po celý rok typické veterné počasie (až 300 dní v roku). Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy, k akým došlo napr. 19. novembra 2004. Turisti musia počítať s jeho náhlymi zmenami, hlavne pri výstupoch na štíty či prechodoch dlhými dolinami, ktoré trvajú zvyčajne 8-10 hodín. Priemerná ročná teplota vo výške okolo 1 000 m n. m. je 5 °C, v júli 15 °C. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je jeseň, kedy je počasie najstabilnejšie a vďaka nižším teplotám je aj výborná viditeľnosť.
Najvyšším vrcholom Tatier je Gerlachovský štít (2 654,4 m n.m.). * Gerlachovská veža (2642 m) * Lomnický štít (2633,9 m) * Ľadový štít (2627,3 m) * Pyšný štít (2621 m) * Zadný Gerlach (2616 m) * Lavínový štít (2606 m) * Malý Ľadový štít (2602,7 m) * Kotlový štít (2601,1 m) * Lavínová veža (2600 m) * Malý Pyšný štít (2590 m) * Veľká Litvorová veža (2581 m) * Strapatá veža (2565 m) * Kežmarský štít (2556,4 m) * Vysoká (2547,2 m) * Malá Litvorová veža (2547 m) * Supia veža (2540 m) * Končistá (2537,5 m) * Baranie rohy (2526,2 m) * Dračí štít (2523 m) * Veľká Vidlová veža (2522,8 m) * Veterný štít (2515 m) * Malý Kežmarský štít (2514,2 m) * Zadný Ľadový štít (2512,2 m) * Rysy 2503 m.. tatranské doliny sú protipólom tatranských hrebeňov.
Gerlachovský štít (2 654,4 m n.m.).(v strede)
V Tatrách ich je asi 30. Najväčší vplyv na ich formovanie mali vysokohorské ľadovce. * na slovenskej strane, vo Východných Tatrách: o Batizovská dolina o Bielovodská dolina o Dolina Kežmarskej Bielej vody o Dolina siedmich prameňov o Furkotská dolina o Javorová dolina o Kôprová dolina o Malá Studená dolina o Mengusovská dolina o Mlynická dolina o Starolesnianska dolina o Tichá dolina o Velická dolina o Veľká Studená dolina * na poľskej strane: o Dolina Chochołowska z Jarząbczą i Starobociańską o Dolina Lejowa o Dolina Kościeliska z Tomanową i Miętusią o Doliny: Małej Łąki, Za Bramką, Strążyska, Ku Dziurze, Białego o Dolina Bystrej z Kondratową, Goryczkową, Kasprową i Jaworzyńską o Dolina Olczyska o Dolina Suchej Wody z Doliną Gąsienicową i Doliną Pańszczycy o Dolina Filipka Štrbské Pleso je významné centrum turizmu a zimných športov, najvyššie položená turisticko-liečebná osada, nachádzajúca sa vo Vysokých Tatrách.
Štrbské pleso v nadmorskej výške 1346 m n.m.
Rozkladá sa na južnom brehu jazera Štrbské pleso v nadmorskej výške 1346 m n.m..
Najzaujímavejšia je na Štrbskom Plese možnosť alpského lyžovania v Areáli snov - na zjazdovkách InterSki a Solisko (s novou sedačkovou lanovkou).
Ďalej má návštevník možnosť bežeckého lyžovania po dlhých tratiach v blízkom okolí. Je strediskom vrcholových športov pre severské disciplíny. Štrbské Pleso je východiskovým miestom pre mnoho atraktívnych letných aj zimných vysokohorských túr. Nachádzajú sa tu dva skokanské mostíky (HS-134 a HS-100). Na týchto mostíkoch sa v rokoch 2003 až 2008 neskákalo, lebo vlastník - Slovenský zväz telesnej kultúry - o ne prišiel v exekúcii. Neskôr ich získala spoločnosť 1. tatranská, od ktorej si skokanský areál prenajali bývalí banskobystrickí skokani Ján Jelenský a Dušan Caban.
Sprevádzkovali mostík HS-100 a od leta 2008 spolu so Slovenskou lyžiarskou asociáciou zorganizovali niekoľko pretekov, vrátane Majstrovstiev sveta juniorov vo februári 2009. Štrbské Pleso sa tak stalo prvým strediskom na svete, ktoré hostilo juniorský svetový šampionát trikrát (1990, 2000, 2009). Na mostíkoch boli aj majstrovstvá sveta dospelých v rokoch 1935 a 1970, deväť svetových pohárov v skokoch na lyžiach, jedenásť svetových pohárov v severskej kombinácii, pätnásť Kontinentálnych pohárov v skokoch na lyžiach a sedem Kontinentálnych pohárov v severskej kombinácii.
Na mostíkoch zvykne trénovať aj legendárny poľský skokan Adam Malysz. Zaujímavosťou sú zoskoky bungle-jumpingu z veže mostíka HS-134, ktoré si môže záujemca vyskúšať v každom ročnom období.Tatry patria do vonkajšej časti Tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí. Sú budované horninami troch významných geologických megajednotiek. Tatrikum tvorí podklad, tvorený kryštalinickými horninami a ich sedimentárnym obalom, cez ktoré sú presunuté subtatranské príkrovy, spodný krížňanský (fatrikum) a vrchný chočský (hronikum). Príkrovy sú tvorené hlavne druhohornými karbonátmi - vápencami a dolomitmi. Tatry sa geologicky delia na dve zóny, južnú prevažne kryštalinickú roháčsko-vysokotatranskú a severnú subtatranskú zónu, budovanú druhohornými príkrovmi.
Najstaršie kryštalinické celky tatrika vystupujú hlavne v západnej časti pohoria.
Predstavujú ich dve litotektonické jednotky, vrchná viac metamorfovaná (baranecký komplex) je tvorená migmatitmi a granitmi, spodná (jalovecký komplex) menej metamorfovaná viditeľná iba v tektonickom okne (Liptovské Tatry) je tvorená svormi a rulami, premenenými flyšovými horninami. Obe metamorfované jednotky sa stýkajú pozdĺž strižnej zóny, ktorej vek sa odhaduje na devón až karbón, čo zodpovedá neskorohercýnskym pohybom[2]. Na kryštalinikum nasadajá kontinentálna obalová tomanovská jednotka. Prítomné sú aj čiastkové príkrovy Červených vrchov, Giewontu a Širokej. V Západných Tatrách vystupuje jednotka Osobitej, ktorá má na rozhraní jury a kriedy vyvinuté bázické vulkanity - limburgity.[3] Príkrovy fatrika a hronika boli na kryštalinikum nasunuté vo vrchnej kriede. Príkrovy tvorené hlavne vápencami a dolomitmi sú zachované najmä na severnej a východnej strane Tatier. Krížňanský príkrov (fatrikum) tu tvorí niekoľko čiastokých príkrovov - bujačiansky, bobrovecký a čiastkový príkrov Suchego Wierchu. Z vyššieho chočského príkrovu (hronikum) je v Tatrách prítomná len bielovážska sekvencia. V paleogéne došlo k pohybom pozdĺž zlomových porúch, ktoré spôsobili poklesy Liptovskej a Podhalskej kotliny. V neogéne, najmä v spodnom a strednom miocéne došlo pri záverečných fázach alpínskeho vrásnenia k pohybom hornín, ktoré mali za následok vznik asymetrickej hráste v oblasti východotatransko-ružbašského a západotatransko-kôprovského zlomu.
Tatry sa v tomto období vyzdvihli o 1000 až 1500 m oproti svojmu okoliu, pričom východná časť sa zdvihla viac ako západná. Kinematika týchto pohybov je dodnes predmetom odborných diskusii. Tatry sú obklopené mladými súvrstviami podtatranskej skupiny. Veľhorský charakter reliéfu pohoria, najmä z východnej strany, je zapríčinený činnosťou horských ľadovcov, ktorých činnosť sa prejavovala počas viacerých ľadových dôb v priebehu pleistocénu. Najlepšie zachované sú však stopy najmä dvoch posledných ľadových dôb (ris a würm). Bolo tu dohromady 41 horských ľadovcov, ktoré stekali dolinami, pričom sa zarezávali do podložia a vytvorili tak charakteristické doliny tvaru U, tzv. trógy. Najväčší z nich bol až 19 km dlhý, nachádzal v Bielovodskej doline[4]. Uloženiny tohto obdobia dosahujú miestami hrúbky okolo 400 m. Niekde možno v korytách potokov pozorovať zaujímavé geologické javy, tzv. obrie hrnce. Na viacerých miestach sú viditeľné ľadovcami nesené nevytriedené morénové valy, skladajúce sa z materiálu rôznej veľkosti, od obrovských balvanov, štrku, hliny až po jemnozrnný íl. Po oteplení začiatkom holocénu došlo k roztopeniu ľadovcov. Na niektorých miestach došlo k vzniku ľadovcových jazier - plies. Geologické procesy mali výrazný vplyv na morfológiu a reliéf. V nižšej západnej časti došlo k vzniku hladko modelovaných dolín a chrbtov s tzv. hôľnym reliéfom, vo východnej časti, kde bolo zaľadnenie intenzívnejšie bol preformovaný do prevažne bralnatého glaciálneho reliéfu. Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa tu viac ako 200 plies, väčšinou vo vyšších polohách, kde sa väčšinou utvorili v ľadovcových kotloch, alebo nižšie v zníženinách obklopených morénami.
Najväčšie je Morské oko (poľ. Morskie oko) v Poľsku s rozlohou 34,54 ha, hĺbka 50,8 m vo výške 1 395,4 m n.m., na Slovensku sú najväčšie Veľké Hincovo pleso (20,08 ha, 53 m, 1 946 m n.m.) v Mengusovskej doline ale aj Nižné a Vyšné Temnosmrečinské pleso, no najznámejšími sú Štrbské pleso (19,76 ha), Popradské pleso (6,88 ha), Zelené pleso, Skalnaté pleso V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín, medzi nimi aj relikty a endemity.
Kriváň sa stal symbolom Slovákov, pretože bol dlho považovaný za najvyšší vrchol Tatier. O národných výstupoch naň písal už spisovateľ Gašpar Belopotocký – výstup „milovníkov reči a literatúry slovenskej“ z Liptovského Mikuláša na „Kriváň Liptowský“, ktorý sa konal 24. septembra 1835. Už roku 1841 mali výstupy na Kriváň masový charakter. K rozvoju turistiky prispelo aj vybudovanie Košicko-Bohumínskej železnice roku 1871, ktorá mala a má svoje stanice v Štrbe a Poprade. Významné zintenzívnenie nastalo po vzniku ČSR. Postupne začali v Tatrách vznikať horské chaty a útulne, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné osady. Dnes Tatrami okrem hlavnej cestnej spojnice - Cesty Slobody vedie aj Tatranská elektrická železnica - TEŽ – z Popradu do Starého Smokovca a odtiaľ do Tatranskej Lomnice resp. Štrbského Plesa a Ozubnicová železnica z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso. Dnes sú Tatry popretkávané množstvom chodníkov. Pozdĺž celých Tatier prechádza Tatranská magistrála (turistický chodník), jednotlivé tatranské chodníky prechádzajú dolinami a končia buď na štítoch, plesách, horských chatách či v dolinách alebo priesmykmi vedú na druhú stranu Tatier.
V Tatrách platí zimná uzávera od 1. novembra do 15. júna, kedy sa po vysokohorských chodníkoch nesmie prechádzať, s výnimkou chodníkov vedúcich k vysokohorským chatám, okrem Chaty pod Rysmi ktorá je v zimnom období mimo prevádzky. V Tatrách aj v podhorí sa nachádza množstvo hotelov, penziónov aj privátnych ubytovní. Vysoké Tatry sú rovnako centrom zimných športov, v roku 1970 tu boli majstrovstvá sveta. Najznámejšími centrami zimných športov sú Štrbské Pleso a Zakopané, možnosti na lyžovanie či beh na lyžiach však nájdeme aj v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Ždiari a vo viacerých podtatranských dedinách.
Zdroj: wikipedia.
Predstavujú ich dve litotektonické jednotky, vrchná viac metamorfovaná (baranecký komplex) je tvorená migmatitmi a granitmi, spodná (jalovecký komplex) menej metamorfovaná viditeľná iba v tektonickom okne (Liptovské Tatry) je tvorená svormi a rulami, premenenými flyšovými horninami. Obe metamorfované jednotky sa stýkajú pozdĺž strižnej zóny, ktorej vek sa odhaduje na devón až karbón, čo zodpovedá neskorohercýnskym pohybom[2]. Na kryštalinikum nasadajá kontinentálna obalová tomanovská jednotka. Prítomné sú aj čiastkové príkrovy Červených vrchov, Giewontu a Širokej. V Západných Tatrách vystupuje jednotka Osobitej, ktorá má na rozhraní jury a kriedy vyvinuté bázické vulkanity - limburgity.[3] Príkrovy fatrika a hronika boli na kryštalinikum nasunuté vo vrchnej kriede. Príkrovy tvorené hlavne vápencami a dolomitmi sú zachované najmä na severnej a východnej strane Tatier. Krížňanský príkrov (fatrikum) tu tvorí niekoľko čiastokých príkrovov - bujačiansky, bobrovecký a čiastkový príkrov Suchego Wierchu. Z vyššieho chočského príkrovu (hronikum) je v Tatrách prítomná len bielovážska sekvencia. V paleogéne došlo k pohybom pozdĺž zlomových porúch, ktoré spôsobili poklesy Liptovskej a Podhalskej kotliny. V neogéne, najmä v spodnom a strednom miocéne došlo pri záverečných fázach alpínskeho vrásnenia k pohybom hornín, ktoré mali za následok vznik asymetrickej hráste v oblasti východotatransko-ružbašského a západotatransko-kôprovského zlomu.
Tatry sa v tomto období vyzdvihli o 1000 až 1500 m oproti svojmu okoliu, pričom východná časť sa zdvihla viac ako západná. Kinematika týchto pohybov je dodnes predmetom odborných diskusii. Tatry sú obklopené mladými súvrstviami podtatranskej skupiny. Veľhorský charakter reliéfu pohoria, najmä z východnej strany, je zapríčinený činnosťou horských ľadovcov, ktorých činnosť sa prejavovala počas viacerých ľadových dôb v priebehu pleistocénu. Najlepšie zachované sú však stopy najmä dvoch posledných ľadových dôb (ris a würm). Bolo tu dohromady 41 horských ľadovcov, ktoré stekali dolinami, pričom sa zarezávali do podložia a vytvorili tak charakteristické doliny tvaru U, tzv. trógy. Najväčší z nich bol až 19 km dlhý, nachádzal v Bielovodskej doline[4]. Uloženiny tohto obdobia dosahujú miestami hrúbky okolo 400 m. Niekde možno v korytách potokov pozorovať zaujímavé geologické javy, tzv. obrie hrnce. Na viacerých miestach sú viditeľné ľadovcami nesené nevytriedené morénové valy, skladajúce sa z materiálu rôznej veľkosti, od obrovských balvanov, štrku, hliny až po jemnozrnný íl. Po oteplení začiatkom holocénu došlo k roztopeniu ľadovcov. Na niektorých miestach došlo k vzniku ľadovcových jazier - plies. Geologické procesy mali výrazný vplyv na morfológiu a reliéf. V nižšej západnej časti došlo k vzniku hladko modelovaných dolín a chrbtov s tzv. hôľnym reliéfom, vo východnej časti, kde bolo zaľadnenie intenzívnejšie bol preformovaný do prevažne bralnatého glaciálneho reliéfu. Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa tu viac ako 200 plies, väčšinou vo vyšších polohách, kde sa väčšinou utvorili v ľadovcových kotloch, alebo nižšie v zníženinách obklopených morénami.
Najväčšie je Morské oko (poľ. Morskie oko) v Poľsku s rozlohou 34,54 ha, hĺbka 50,8 m vo výške 1 395,4 m n.m., na Slovensku sú najväčšie Veľké Hincovo pleso (20,08 ha, 53 m, 1 946 m n.m.) v Mengusovskej doline ale aj Nižné a Vyšné Temnosmrečinské pleso, no najznámejšími sú Štrbské pleso (19,76 ha), Popradské pleso (6,88 ha), Zelené pleso, Skalnaté pleso V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín, medzi nimi aj relikty a endemity.
Kriváň sa stal symbolom Slovákov, pretože bol dlho považovaný za najvyšší vrchol Tatier. O národných výstupoch naň písal už spisovateľ Gašpar Belopotocký – výstup „milovníkov reči a literatúry slovenskej“ z Liptovského Mikuláša na „Kriváň Liptowský“, ktorý sa konal 24. septembra 1835. Už roku 1841 mali výstupy na Kriváň masový charakter. K rozvoju turistiky prispelo aj vybudovanie Košicko-Bohumínskej železnice roku 1871, ktorá mala a má svoje stanice v Štrbe a Poprade. Významné zintenzívnenie nastalo po vzniku ČSR. Postupne začali v Tatrách vznikať horské chaty a útulne, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné osady. Dnes Tatrami okrem hlavnej cestnej spojnice - Cesty Slobody vedie aj Tatranská elektrická železnica - TEŽ – z Popradu do Starého Smokovca a odtiaľ do Tatranskej Lomnice resp. Štrbského Plesa a Ozubnicová železnica z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso. Dnes sú Tatry popretkávané množstvom chodníkov. Pozdĺž celých Tatier prechádza Tatranská magistrála (turistický chodník), jednotlivé tatranské chodníky prechádzajú dolinami a končia buď na štítoch, plesách, horských chatách či v dolinách alebo priesmykmi vedú na druhú stranu Tatier.
V Tatrách platí zimná uzávera od 1. novembra do 15. júna, kedy sa po vysokohorských chodníkoch nesmie prechádzať, s výnimkou chodníkov vedúcich k vysokohorským chatám, okrem Chaty pod Rysmi ktorá je v zimnom období mimo prevádzky. V Tatrách aj v podhorí sa nachádza množstvo hotelov, penziónov aj privátnych ubytovní. Vysoké Tatry sú rovnako centrom zimných športov, v roku 1970 tu boli majstrovstvá sveta. Najznámejšími centrami zimných športov sú Štrbské Pleso a Zakopané, možnosti na lyžovanie či beh na lyžiach však nájdeme aj v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Ždiari a vo viacerých podtatranských dedinách.
Zdroj: wikipedia.
